Raz jeden múdry človek povedal: „Všade
na svete sa muži otáčajú za krásnymi ženami. Na Slovensku nemusia. Pretože
oproti už ide ďalšia.“ Moja úcta ide autorovi, ale nečudovala by som sa,
ak by si radšej zakrýval oči pred tým, čo vidí dnes. Teda má to šťastie, že
vôbec vidí. Mnohí ani nevidia, pretože sa rozhodli, že svoj svet zmenšia na
jeden úzky vzťah medzi sebou a svojím smartfónom. Ale dosť. Poďme radšej
po poriadku, ako to celé začalo pre tento krát.
Bol krásny deň. A keďže ja sa cítim na bežného občana, tak
na presuny z miesta na miesto občas využijem aj služby MHD. Viete čo je na
tomto dopravnom prostriedku najlepšie? Tá rozmanitosť. Je to ako kniha
príbehov, pričom každý je niečím zaujímavý, výnimočný a špecifický. Každý
jedinec z tých šťastlivcov, ktorí sa v tom vezú so mnou si nesú nejaký
ten svoj príbeh. Zápletku, ktorú nám buď objasnia svojím správaním sa - alebo
nám dajú priestor, aby sme si ho dotvorili.
Dnešná kniha príbehov obsahovala tak zvláštnu zmesku, že sa
o to s vami musím podeliť. Ako prvý bol pár, ktorý pripomínal Nicole
Kidman a Seal-a. Ale priznávam, až mne bolo príjemné vnímať, ako sa na
seba pozerali. Akoby sa stretli len teraz. Akoby to boli ich prvé pohľady,
ktorými sa snažia vidieť až do hĺbky srdca toho druhého a predpovedať, ako
„TO“ celé dopadne. Po chvíľke pozorovania mi pohľad padol na ich ruky. Prsty
mali prepletené a zovreté. Tak, ako sú rôzne druhy objatí, tak sú podľa
mňa aj rôzne druhy držania za ruky. Nie, nie som blázon. Len si všímam veľa
vecí. Detaily. A teraz som si všimla
práve toto. Išlo presne o ten typ držania sa za ruky, ktorý podľa mňa
bežný človek neznáša (aspoň ja teda). Ale pokiaľ niekoho máte naozaj radi,
tolerujete aj to, čo by vám za bežného dňa vadilo.
Cítila som sa ako v kine. Sedela som na nie dva krát
pohodlnom kresle, keď sa v tom momente zrazu predo mnou začala odohrávať okrem
romantického filmu aj hotová dráma. Spozornela som. Rovno za našou „kráskou
a zvieraťom“ sedel mladý muž. Teda tváril sa mladým. A možno len
používa dobre drahé krémy. A viete čo? Len tak si tam sedel. Mal na sebe
sako, ktoré obťahovalo jeho telo, že šité na mieru by tak dobre nesedelo.
Z vrecka vpredu mu jemne vytŕčala vreckovka. Moja babka by ho označila, že
„štramák.“ Presne štvrtinu cesty som venovala analýze jeho príbehu, ktorý mi poskytol
obraz muža, dívajúceho sa smerom na svoj rozkrok. Robil zvláštne grimasy. Raz
sa mračil a raz sa usmieval. Potom sa začal usmievať až tak, že aj kútiky
úst dostali zabrať.
Romanca sa končí. Kráska a zviera vystupujú a ja
som konečne vyriešila záhadu, prečo sa jeden muž usmieva a tak divoko
tvári smerom dole. Zviera z predošlého príbehu mi totižto zavadzalo
v možnosti dovidieť tak „dole.“ Náš fešák tam mal telefón. Pevne ho
zvieral v rukách a písal, akoby sa jednalo o svetový mier.
A podľa mňa aj jednalo. Ako som na to prišla? Jednoducho. Prišla zastávka
X na ktorej vystupoval. Ako si tak kráčal ďalej, neprestával sledovať dianie „v
jeho rukách“ a ťukať do svojej technologickej hračky. Obiehala ho žena.
Naozaj jej nič nechýbalo. Ale jeho pohľadu sa nedočkala. Nie že by chcela. Skôr
mi išlo o princíp. Hneď za ňou ďalšia. Podľa toho, ako vypadali som mala
dojem, že niekde za rohom sa koná výberové konanie na Miss. Potom prišla
posledná možnosť. Prešiel okolo muž. Keď sa neotočil ani za ním, uvedomila som
si, že niečo nie je v poriadku. Viete prečo? Neviete? Tak ja vám to
prezradím. Raz jeden múdry človek povedal: „Všade na
svete sa muži otáčajú za krásnymi ženami. Na Slovensku nemusia. Pretože oproti
už ide ďalšia.“
:)
:)