Hrdinovia bežného dňa

Žijem. Tu a teraz. V prítomnosti, ktorá mi predkladá všetko dokonalé. A ak niečo dokonalé nie je, snaží sa tomu čo najviac priblížiť, ako to len bude možné. Ženy, ktoré pod vrstvou make-upu ukrývajú svoju pravú tvár sa pomaličky, ale isto menia na Barbie. Muži, ktorý svoje srdcia ponechali v náručí domova sa len tak potulujú svetom, nesúc si svoju horu svalov. A ja zisťujem, že takto ma to nebaví.

Kráčam si životom, obzerám sa za seba, hľadím vpravo aj vľavo, ale stále vidím len to isté. Smutným paradoxom je, že práve na dokonalosti som si zakladala aj ja sama a to bez výnimky. V hlave som si od posledného rozchodu niesla víziu muža, ktorý určite niekde existuje. Zrazu sa jedného dňa cesty spoja a prinajlepšom to jednoducho len nevyjde. Áno – prinajlepšom.

Nikoho mi netreba ku šťastiu. Spokojnosť sa zakladá na mojom osobnom pocite. Podobnými frázami som plnila svoju hlavu aj srdce pre dobrý pocit. Až kým neprišiel deň, kedy som reálne potrebovala pomoc hrdinu. Reálneho, skutočného. Takého, ktorý neprichádza len na jeden večer.

Nie som typ človeka, ktorý kričí o pomoc v prípade, že sa niečo deje. Ani na okamih som nedala najavo, že ho potrebujem. A predsa sa objavil v tom najvhodnejšom okamihu. V okamihu, kedy naozaj išlo o všetko. Ráž spieva v jednej pesničke, že vraj keď nejde o život, tak nejde o nič. V našom prípade o život išlo. A on tu bol. Bez výhovorky, bez zbytočných slov. A presne takto si predstavujem súlad medzi dvomi ľuďmi..