Istoty, ako ich nepoznáme

Nikto nemá rád rozlúčky. Ani ja nie. Nie v okamihoch, keď si myslíme, že táto osoba nás bude sprevádzať po celý život. Myslím, že sa nemýlim, ak hádam, že každý človek si prešiel niečím podobným. Že každý človek niekedy pocítil, aké to je stratiť niekoho bez toho, aby sme mu dali posledný bozk na rozlúčku. Nie je to o jedincoch. Nie je to o výnimočných stavoch, ktoré sa dejú zriedka. Je to o dennodennom trápení ľudí, ktorí sa rozhodli, že mlčať je zlato.

Dnes je tu a zajtra tu byť nemusí. Tvoja opora, tvoja radosť počas zlých dní, tvoje všetko. Nikde nie je písané, že osud buduje cesty dvoch ľudí súbežne - aby sa náhodou nerozdelili. Paradoxom je, že svojimi slovami nepoukazujem na žiadne novinky, ale len zhŕňam to, čo sme vedeli odjakživa. Fakty, ktoré si každý uvedomuje, ale radšej voči tomu odmietame zaujať postoj, ktorý by prejavil, že občas je život naozaj nefér.

Trpezlivosť vraj prináša ruže. Tak ma to vždy učili. Občas bohužiaľ akoby kvetinár zapadol na Orave v kope snehu a nechodí a nechodí. Ako ranné smoothie sa premiešavajú myšlienky v mojej hlave. Hľadám aspoň jeden reálny dôvod, kto dal právo ľuďom vstúpiť bez pozvania do života a zrazu sa zobrať a odísť. Len tak.

Možno ten film, ktorý sa má odohrať tesne pred smrťou sa už vlastne deje. Toto celé. Náš život. Možno si práve ten náhodný okoloidúci človek len omylom zakúpil lístok na predstavenie, ktoré možno nebolo pre neho to práve orechové. Ale kto vedel. Niekedy nemáme ani tušenia a tiež si vyberieme film v piatok večer len tak, pre oči. A zrazu keď v polke zistíme, že to nemá kvalitu, ktorú očakávame – nie je dobre. V tom momente sa premiéra končí a my sa ocitáme v pozícii človeka, ktorý už radšej vsádza na istotu. Aspoň si myslíme, že to je tá naša istota..