Pohltený

Raz jeden múdry človek povedal: „Všade na svete sa muži otáčajú za krásnymi ženami. Na Slovensku nemusia. Pretože oproti už ide ďalšia.“ Moja úcta ide autorovi, ale nečudovala by som sa, ak by si radšej zakrýval oči pred tým, čo vidí dnes. Teda má to šťastie, že vôbec vidí. Mnohí ani nevidia, pretože sa rozhodli, že svoj svet zmenšia na jeden úzky vzťah medzi sebou a svojím smartfónom. Ale dosť. Poďme radšej po poriadku, ako to celé začalo pre tento krát.

Bol krásny deň. A keďže ja sa cítim na bežného občana, tak na presuny z miesta na miesto občas využijem aj služby MHD. Viete čo je na tomto dopravnom prostriedku najlepšie? Tá rozmanitosť. Je to ako kniha príbehov, pričom každý je niečím zaujímavý, výnimočný a špecifický. Každý jedinec z tých šťastlivcov, ktorí sa v tom vezú so mnou si nesú nejaký ten svoj príbeh. Zápletku, ktorú nám buď objasnia svojím správaním sa - alebo nám dajú priestor, aby sme si ho dotvorili.

Dnešná kniha príbehov obsahovala tak zvláštnu zmesku, že sa o to s vami musím podeliť. Ako prvý bol pár, ktorý pripomínal Nicole Kidman a Seal-a. Ale priznávam, až mne bolo príjemné vnímať, ako sa na seba pozerali. Akoby sa stretli len teraz. Akoby to boli ich prvé pohľady, ktorými sa snažia vidieť až do hĺbky srdca toho druhého a predpovedať, ako „TO“ celé dopadne. Po chvíľke pozorovania mi pohľad padol na ich ruky. Prsty mali prepletené a zovreté. Tak, ako sú rôzne druhy objatí, tak sú podľa mňa aj rôzne druhy držania za ruky. Nie, nie som blázon. Len si všímam veľa vecí. Detaily.  A teraz som si všimla práve toto. Išlo presne o ten typ držania sa za ruky, ktorý podľa mňa bežný človek neznáša (aspoň ja teda). Ale pokiaľ niekoho máte naozaj radi, tolerujete aj to, čo by vám za bežného dňa vadilo.

Cítila som sa ako v kine. Sedela som na nie dva krát pohodlnom kresle, keď sa v tom momente zrazu predo mnou začala odohrávať okrem romantického filmu aj hotová dráma. Spozornela som. Rovno za našou „kráskou a zvieraťom“ sedel mladý muž. Teda tváril sa mladým. A možno len používa dobre drahé krémy. A viete čo? Len tak si tam sedel. Mal na sebe sako, ktoré obťahovalo jeho telo, že šité na mieru by tak dobre nesedelo. Z vrecka vpredu mu jemne vytŕčala vreckovka. Moja babka by ho označila, že „štramák.“ Presne štvrtinu cesty som venovala analýze jeho príbehu, ktorý mi poskytol obraz muža, dívajúceho sa smerom na svoj rozkrok. Robil zvláštne grimasy. Raz sa mračil a raz sa usmieval. Potom sa začal usmievať až tak, že aj kútiky úst dostali zabrať.

Romanca sa končí. Kráska a zviera vystupujú a ja som konečne vyriešila záhadu, prečo sa jeden muž usmieva a tak divoko tvári smerom dole. Zviera z predošlého príbehu mi totižto zavadzalo v možnosti dovidieť tak „dole.“ Náš fešák tam mal telefón. Pevne ho zvieral v rukách a písal, akoby sa jednalo o svetový mier. A podľa mňa aj jednalo. Ako som na to prišla? Jednoducho. Prišla zastávka X na ktorej vystupoval. Ako si tak kráčal ďalej, neprestával sledovať dianie „v jeho rukách“ a ťukať do svojej technologickej hračky. Obiehala ho žena. Naozaj jej nič nechýbalo. Ale jeho pohľadu sa nedočkala. Nie že by chcela. Skôr mi išlo o princíp. Hneď za ňou ďalšia. Podľa toho, ako vypadali som mala dojem, že niekde za rohom sa koná výberové konanie na Miss. Potom prišla posledná možnosť. Prešiel okolo muž. Keď sa neotočil ani za ním, uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Viete prečo? Neviete? Tak ja vám to prezradím. Raz jeden múdry človek povedal: „Všade na svete sa muži otáčajú za krásnymi ženami. Na Slovensku nemusia. Pretože oproti už ide ďalšia.“

:)

Raz hore, raz dole - ale nikdy nie sám

Za posledné obdobie som zistila, že som nie len pozorovateľ, ale aj poslucháč. Takto (ne)chtiac som sa započúvala do rozhovoru dvoch mladých mužov, ktorí konštatovali dianie okolo lásky. Je dobrá? Zlá? Oplatí sa vôbec v dnešnej dobe niekoho milovať? „Nebuď naivný!“ tvrdil jeden z nich, pričom sa už nadychoval na pokračovanie myšlienky. V tom ho starší stopol a začal mu jasne argumentovať, aké je úžasné milovať a byť milovaným. Počúvalo sa to dobre, ale priznávam – aj ja sama som si v hlave hovorila, že láska stratila na hodnote. Keď v tom zrazu moje myšlienkové pochody prerušil hlas staršieho (predsa len skúsenejšieho) a povedal tak príjemnú pravdu, ktorá mi znie v hlave doposiaľ: 

„Láska je úžasná. Pretože keď máš radosť, tak sa dvoma násobí. A keď máš smútok, tak sa dvoma delí.“

V tom okamihu som si v hlave predstavila presne tie dané momenty o ktorých hovoril. Poznáte to. Presne tie dni, počas ktorých človek verí, že aj tento okamih raz prejde. Kedy sme na dne so silami, pretože naše plány skončili len pri predstavách. A ešte horším sa stáva zistenie, že život ktorý žijeme sme si naplánovali inak. Lepšie. Radostnejšie. Sú to špecifické chvíle, pretože aj najsilnejší jedinci sa stávajú tak zraniteľnými. Ja to zvyknem nazývať slabým okamihom. Čo ma na takých slabých okamihoch desí je, že pochybujem o sebe. O svojich najlepších schopnostiach, pochybujem o svojich talentoch, pochybujem o sebe samej. Vtedy potrebujem mať po svojom boku jednoducho človeka, ktorý by stál na mojej strane.Vlastne každá žena podľa mňa musí mať na svete minimálne jednu otvorenú náruč, ktorá ju prijme. Ktorá ju uteší, upokojí, pohladí a.. bude. Proste len nech je. Zároveň celkovo my ľudia potrebujeme vo svojom živote pocítiť prítomnosť človeka, ktorý má pre nás nie len radu či pochopenie v čase, kedy sami nevidíme žiadnu cestu, ktorou sa máme vydať.

Na opačnej strane sú tu rôzne príjemné a priaznivé okamihy. A predstavte si – aj počas takých je priam nevyhnutné, aby sme mali niekoho po svojom boku. Denne sa stretávam s mnohými ľuďmi. Niektorí sú hrdinami pre svojich potomkov, iní sú hrdinami pre svoje okolie.
Poznala som jednu skvelú osobnosť (dáme mu meno Karol). Tento náš Karol sa rozhodol, že už má dosť všetkých obmedzení a tvrdej práce, ktorá mu stále prináša len rovnaké výsledky. Už nechcel byť oddaným otrokom svojich nadriadených a odmietal sa podriadiť takému systému. Karol sa stal finančne nezávislou osobou. Karol má krásny dom, strom, bazén. Karol vlastní nejedno auto a to je len zlomok jeho majetku. Napriek tomu je nešťastný. Moja zvedavosť ma vždy núti sa pýtať a nebolo tomu inak v našom prípade. Kde sa stala chyba? Veď Karol je úspešný, zabezpečený do konca života, ale.. Ale jeho odhodlanie niečo dosiahnuť akosi zatienilo jeden vážny fakt. A to ten, že dvom sa naozaj ťahá lepšie. Popri tom, ako sa on naháňal za svojou predstavou úspechu, zabudol sa obzerať okolo seba. Bohužiaľ pravda je taká, že akýkoľvek úspech či všeobecne radosť stráca význam, pokiaľ nemáme osobu s ktorou môžeme zdieľať tieto naše radosti.

A tak sa na konci tejto úvahy zamýšľam nad tým, že asi prehodnotím svoje odhodlanie a opäť začnem snívať o budúcnosti v ktorej sedím na priedomí svojho domu v hojdacom kresle, ale už nie sama. Už som tam ja a vedľa mňa aspoň prázdne kreslo, ktoré bude pripravené.

Krásny deň priatelia!

Vaša Patrícia.