Minulosť. Jednoduché slovíčko na vyslovenie, nesúce so sebou
často krát väčší význam, ako len označenie istého časového úseku v živote
človeka. Dospelí, teda tí skúsenejší a múdrejší nás vždy učili, že
minulosť je niečo, čo je za nami z dôvodu, že sa k tomu netreba
vracať. Ale čo v prípade, ak sa nám minulosť pripomína sama?
Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sled udalostí
v živote spôsobí, že nám pripomenie niečo, čo bolo, čo prebolelo alebo nám
prinajlepšom pripomenie radosti, ktoré skončili. Otázne je, či je dobré alebo
zlé neustále na ceste životom odvracať tvár od toho, čo nás čaká
a sledovať to, čo bolo.. Takouto minulosťou označujem všetky vzťahy, ktoré
ma v živote stretli. Priatelia, partneri, ľudia z práce. Žiadne
stretnutie nie je náhodné. Žiadna spomienka nech vznikla akokoľvek spontánne,
nebola náhodná. Všetko malo svoj zmysel.
 |
| (Zdroj:www.pixabay.com) |
Jedna moja minulosť mi poslednou dobou
robí problémy. Minulosť, ktorá sa z jedného okamihu na druhý vytratila.
Minulosť, ktorá mi sľubovala prítomnosť, ktorá mi sľubovala vernosť až do
ďalekej budúcnosti. Minulosť, ktorá sa z času na čas ozve, napíše
a to všetko len tak. Aby bolo. Aby sa náhodou nestala súčasťou minulosti,
na ktorú sa nespomína. Nikto nikdy nevysvetlí presnú príčinu toho, prečo sa
uchyľujeme k takej prehnanej dôvere voči iným. A to aj napriek tomu,
že často krát sami sebe občas nemôžeme dôverovať. Dôvera, ktorú prejavujeme
v domnienke, že nastal čas. A pritom kráčame po tak tenkom ľade.
Život je skvelý učiteľ. Učí nás každým dňom. Učí nás dôvere, opatrnosti,
vystavuje nás často krát oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, ako si myslíme. Myslím
si, že keď trpí duša, je to sto krát ťažšie a neznesiteľnejšie, ako keď
trpí telo. Alebo? Nie. Nemyslím si. Viem. Keď si porovnám všetky okamihy
fyzickej bolesti a porovnám to čo i len s prvou nehodou
zlomeného srdca – bezkonkurenčne vyhráva srdce. Tá bolesť, tie myšlienky, chuť
utiecť niekde ďaleko a nezanechať za sebou stopy. Ocitnúť sa ako nový
človek..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára