Sloboda, ako prejav novej etapy života

Minulosť. Jednoduché slovíčko na vyslovenie, nesúce so sebou často krát väčší význam, ako len označenie istého časového úseku v živote človeka. Dospelí, teda tí skúsenejší a múdrejší nás vždy učili, že minulosť je niečo, čo je za nami z dôvodu, že sa k tomu netreba vracať. Ale čo v prípade, ak sa nám minulosť pripomína sama?

Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sled udalostí v živote spôsobí, že nám pripomenie niečo, čo bolo, čo prebolelo alebo nám prinajlepšom pripomenie radosti, ktoré skončili. Otázne je, či je dobré alebo zlé neustále na ceste životom odvracať tvár od toho, čo nás čaká a sledovať to, čo bolo.. Takouto minulosťou označujem všetky vzťahy, ktoré ma v živote stretli. Priatelia, partneri, ľudia z práce. Žiadne stretnutie nie je náhodné. Žiadna spomienka nech vznikla akokoľvek spontánne, nebola náhodná. Všetko malo svoj zmysel. 

(Zdroj:www.pixabay.com)

Jedna moja minulosť mi poslednou dobou robí problémy. Minulosť, ktorá sa z jedného okamihu na druhý vytratila. Minulosť, ktorá mi sľubovala prítomnosť, ktorá mi sľubovala vernosť až do ďalekej budúcnosti. Minulosť, ktorá sa z času na čas ozve, napíše a to všetko len tak. Aby bolo. Aby sa náhodou nestala súčasťou minulosti, na ktorú sa nespomína. Nikto nikdy nevysvetlí presnú príčinu toho, prečo sa uchyľujeme k takej prehnanej dôvere voči iným. A to aj napriek tomu, že často krát sami sebe občas nemôžeme dôverovať. Dôvera, ktorú prejavujeme v domnienke, že nastal čas. A pritom kráčame po tak tenkom ľade.

Život je skvelý učiteľ. Učí nás každým dňom. Učí nás dôvere, opatrnosti, vystavuje nás často krát oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, ako si myslíme. Myslím si, že keď trpí duša, je to sto krát ťažšie a neznesiteľnejšie, ako keď trpí telo. Alebo? Nie. Nemyslím si. Viem. Keď si porovnám všetky okamihy fyzickej bolesti a porovnám to čo i len s prvou nehodou zlomeného srdca – bezkonkurenčne vyhráva srdce. Tá bolesť, tie myšlienky, chuť utiecť niekde ďaleko a nezanechať za sebou stopy. Ocitnúť sa ako nový človek..

Byť partnerom znamená občas aj hru na gladiátorov

Ráno, ako každé iné. Nasadzujem si ružové okuliare radšej skôr, ako vyskočím z postele. Raňajky sú dokonalé, cesta do práce nezvyčajne skvelá. Kráčam cestou, ktorá je dnes obsypaná lupienkami z ruží. Ľudia sa usmievajú a sú navzájom jeden voči druhému milí, pretože ide akoby o divadelnú skúšku, ako by to zrejme malo byť stále. Nemám rada ilúzie a radšej sa budem držať nohami na zemi. Zložím si okuliare a fungujem ďalej. Presne toto. Toto je svet, ktorý mi je známy. Kde sú ľudia a ľudia. Nie každý je aspoň pre oči dobrý, nie každý vo vzťahu dokáže milovať tak, ako ten druhý. Dnes by som nechcela vedieť čítať myšlienky, pretože dnes by to dopadlo zle. Veľmi zle.

Za posledné roky života a za mnohé prijaté kytičky som zistila jeden fakt. Čím väčšia kytica, tým väčší problém. Nová doba. Dnes sa môže všetko. Môže sa klamať a podvádzať, pretože potom príde deň, akým je ten dnešný a polovičky budú namäkko. Konečne. Len on a ona. Aspoň na dnes večer. Tak som si naliala čistého vína a konečne mi aj matika v tomto smere vychádza. Dnes to bude o nich dvoch a zajtra nech to čert berie, no nech si polovička nezvyká. Zajtra to bude o nej a o tom druhom. O ňom a tej babe z klubu. O tých náhodných okoloidúcich, ktorí jednoducho dali na pudy.

Moji rodičia sú mi príkladom. Sú pre mňa radosťou a potešením. Keď si spomeniem na to, koľko hádok absolvovali, koľko tanierov preletelo kuchyňou, koľko ponúk odchodu a odsťahovania odznelo po hádke.. Prišiel večer a keďže slnko u nás doma nemôže zapadať nad naším hnevom, naši sa udobrili. Všetky črepiny, ktoré vznikli priniesli kopec šťastia a hádky len zatmelili diery.Možno ten odchod nikdy nenastal práve preto, že moji rodičia sú v manželstve. To už je vážne. Z toho sa tak ľahko neodchádza. To už nie je o zmene statusu na facebooku a o rozdelení životných ciest. To už je o rozdelení jednej duše, ktorá sídli v dvoch telách. O domácnosti, ktorá je jedinečná tým, že prekonáva prekážky. Stará škola. Obdivujem ich a navždy budem. Pretože boj dvoch ľudí, dvoch partnerov tu bude vždy. Podstatné je porozumieť, že je to boj partnerov proti svetu. Nie proti sebe.. 

Stroskotanejšia, ako Robinson

Nie som fiktívna osoba a nie som ani ženou, ktorá by písala preto, že mi za to zaplatia. Ak píšem, píšem od srdca pre teba, teba a aj teba. Každý jeden článok, každé jedno slovo je akoby jedným dlhým osobným listom odo mňa pre teba. Verím, že vydržíš na tejto mojej ceste odvahy vybudovať niečo, čo možno jedného dňa vytvorí motýlí efekt.

(Zdroj:https://pixabay.com/)

Milujem kávičkovanie. Káva s dobrou kamoškou je predsa pre skoro každú ženu terapia na nezaplatenie. Ďalšia káva za nami, ďalšie témy rozobrané. Vzťahy – všade okolo nás. Som predsa sestrou, dcérou, som kamoškou, ale stále akosi nie som partnerkou. Nemyslím si, že je to zlé. Nevnímam to ako vadu, aj keď sú dni, kedy si paplón objímem o niečo viac. Sú okamihy, kedy sa pozriem najškaredším pohľadom na nejaký pár, ktorý vypadá tak šťastne. Prichádza hlboký nádych, výdych a uvedomenie, že sú isté dôvody, prečo som stále sama. 

Ľudia tvrdia, že je to voľba. Nie vždy je to tak. Dlho som bola nastavená, že samota je niečo, čo by podľa mňa ženu nikdy nemalo postretnúť. Nie dnes, nie zajtra, nie o rok.
Samota, ktorá sa rýchlo začne cítiť, ako doma. Sú ľudia, ktorí sa rozhodli sprevádzať tvoj život a ty ich nazývaš priateľmi. Sú tu, keď ich potrebuješ. Občas samozrejme zmiznú z dohľadu, aby si si opäť pripomenula, akú majú hodnotu, ale potom sa vrátia naspať. Jeden z takých ľudí mi povedal úžasnú myšlienku po vodopáde mojich sťažností:

"Nechaj vyplaviť bolesť, aby si mohla cítiť radosť."

Toto. Presne toto bol môj problém číslo 1. Plán, že po stroskotanom vzťahu skočím do ďalšieho vzťahu, ktorý bol už vopred odsúdený na neúspech - nevyšiel. Paradoxom je, že až po čase život odhaľuje človeku, prečo sme dostali toľko priestoru. Toľko okamihov bez „spriaznenej“ duše. Práve pre toto.
Pokiaľ cítiš, že tvoje srdce nie je úplne v poriadku, život ťa bude šetriť. A ver mi, že je to dobre. Neblbni pozeraním The Secret. Ani vyprataná skriňa na pol ti nepomôže, pokiaľ nie si usporiadaná v sebe. A hlavne nečakaj. Nie preto, aby si nebola sklamaná. Ale skôr preto, že hrdina tvojich dní sa jedného dňa dostaví. A pokiaľ budeš v čakárni zúfalých žien, tak tam ťa asi ťažko nájde..

PS: Tú kávu môžeme kedykoľvek dohodnúť. :)

Pretože dnes som tu a zajtra som tu opäť

Možno to nie je len o ľuďoch a ich povahách. Možno je to o strachu, ktorý je všade okolo nás. Ktorý nás obklopuje a nepúšťa. O strachu, ktorý si zloží veci hneď v komore nášho srdca a nepýta sa, či môže ostať. Najhorší nezvaný hosť, ktorý príde bez toho, aby sme boli pripravení. Aby sme vedeli, čo so sebou prinesie. Je to horšie, ako typ ľudí, ktorí si myslia, že môžu niekomu riadiť život. Veď aj môžu, pokiaľ sa tomu človek poddá..

Deti sú úprimné stvorenia. Niekedy až príliš. Čo ma na nich baví je, že sa boja jedine stvorenia pod posteľou, ktoré im odhryzne z končatiny, ak bude trčať z postele. Aj ja som bola taká. Kedysi.

Strach je silný. Je to len myšlienka – hovoria mnohí. A predsa sa ním mnohí nechávajú unášať. Unášať tam, kde žiadny príbeh nekončí dobre.

Nedávno som pozerala môj srdcový seriál. Odznelo tam niečo v zmysle, že:

„Máš strach podrobiť sa zmene. A jediným dôvodom je, že máš strach, že sa nič nezmení.“

Netkvie v tom náhodou celý princíp? Obzerajúc sa okolo seba hľadiac na strach v očiach každého tretieho človeka mám milión chutí prísť a dotknúť sa. Dotknúť sa ich srdca a dať im malú nádej v to, že bude lepšie. Ale nie keď sa z toho vyspia, ani zajtra. Ale v momente, keď sa rozhodnú vymeniť strach za nádej.

Nie vždy to ide. Nemať strach. Ale čo určite pôjde je naučiť sa žiť s vedomím, že ho vieme ovládať.

Istoty, ako ich nepoznáme

Nikto nemá rád rozlúčky. Ani ja nie. Nie v okamihoch, keď si myslíme, že táto osoba nás bude sprevádzať po celý život. Myslím, že sa nemýlim, ak hádam, že každý človek si prešiel niečím podobným. Že každý človek niekedy pocítil, aké to je stratiť niekoho bez toho, aby sme mu dali posledný bozk na rozlúčku. Nie je to o jedincoch. Nie je to o výnimočných stavoch, ktoré sa dejú zriedka. Je to o dennodennom trápení ľudí, ktorí sa rozhodli, že mlčať je zlato.

Dnes je tu a zajtra tu byť nemusí. Tvoja opora, tvoja radosť počas zlých dní, tvoje všetko. Nikde nie je písané, že osud buduje cesty dvoch ľudí súbežne - aby sa náhodou nerozdelili. Paradoxom je, že svojimi slovami nepoukazujem na žiadne novinky, ale len zhŕňam to, čo sme vedeli odjakživa. Fakty, ktoré si každý uvedomuje, ale radšej voči tomu odmietame zaujať postoj, ktorý by prejavil, že občas je život naozaj nefér.

Trpezlivosť vraj prináša ruže. Tak ma to vždy učili. Občas bohužiaľ akoby kvetinár zapadol na Orave v kope snehu a nechodí a nechodí. Ako ranné smoothie sa premiešavajú myšlienky v mojej hlave. Hľadám aspoň jeden reálny dôvod, kto dal právo ľuďom vstúpiť bez pozvania do života a zrazu sa zobrať a odísť. Len tak.

Možno ten film, ktorý sa má odohrať tesne pred smrťou sa už vlastne deje. Toto celé. Náš život. Možno si práve ten náhodný okoloidúci človek len omylom zakúpil lístok na predstavenie, ktoré možno nebolo pre neho to práve orechové. Ale kto vedel. Niekedy nemáme ani tušenia a tiež si vyberieme film v piatok večer len tak, pre oči. A zrazu keď v polke zistíme, že to nemá kvalitu, ktorú očakávame – nie je dobre. V tom momente sa premiéra končí a my sa ocitáme v pozícii človeka, ktorý už radšej vsádza na istotu. Aspoň si myslíme, že to je tá naša istota.. 

Hrdinovia bežného dňa

Žijem. Tu a teraz. V prítomnosti, ktorá mi predkladá všetko dokonalé. A ak niečo dokonalé nie je, snaží sa tomu čo najviac priblížiť, ako to len bude možné. Ženy, ktoré pod vrstvou make-upu ukrývajú svoju pravú tvár sa pomaličky, ale isto menia na Barbie. Muži, ktorý svoje srdcia ponechali v náručí domova sa len tak potulujú svetom, nesúc si svoju horu svalov. A ja zisťujem, že takto ma to nebaví.

Kráčam si životom, obzerám sa za seba, hľadím vpravo aj vľavo, ale stále vidím len to isté. Smutným paradoxom je, že práve na dokonalosti som si zakladala aj ja sama a to bez výnimky. V hlave som si od posledného rozchodu niesla víziu muža, ktorý určite niekde existuje. Zrazu sa jedného dňa cesty spoja a prinajlepšom to jednoducho len nevyjde. Áno – prinajlepšom.

Nikoho mi netreba ku šťastiu. Spokojnosť sa zakladá na mojom osobnom pocite. Podobnými frázami som plnila svoju hlavu aj srdce pre dobrý pocit. Až kým neprišiel deň, kedy som reálne potrebovala pomoc hrdinu. Reálneho, skutočného. Takého, ktorý neprichádza len na jeden večer.

Nie som typ človeka, ktorý kričí o pomoc v prípade, že sa niečo deje. Ani na okamih som nedala najavo, že ho potrebujem. A predsa sa objavil v tom najvhodnejšom okamihu. V okamihu, kedy naozaj išlo o všetko. Ráž spieva v jednej pesničke, že vraj keď nejde o život, tak nejde o nič. V našom prípade o život išlo. A on tu bol. Bez výhovorky, bez zbytočných slov. A presne takto si predstavujem súlad medzi dvomi ľuďmi..

Rýchlik s cieľovou stanicou: Vianoce

A je to tu opäť. Ľudia sa naháňajú nákupnými centrami a hľadajú to pravé orechové a možno aj makové. Obdobie Vianoc sa zmenilo. Namiesto toho, aby sme boli zasahovaní do našich sŕdc, tak jedinými zasiahnutými sú naše peňaženky. Nemám v pláne  nikoho upozorňovať na to, aké je to všetko iné. Ja som sa rozhodla, že vám vytvorím obraz toho, aké to bolo u nás a čo ma tak bavilo na celom tomto Vianočnom období.

Určite nie deň, ako každý iný

Bolo chladné ráno. Podvedome som začínala vnímať, že miesto na posteli vedľa mňa je prázdne. Moja staršia sestra už stihla vyskočiť z postele, pretože vždy počas zimy sme mali preteky, ktorá skôr zistí, že nasnežilo. Zvedavým pohľadom sa pozerala na ulicu, ktorá sa zmenila na rozprávku. Všetko to sivé a šedé bolo zrazu čisté, biele a pripravené na to, že sa budú diať veľké veci. V danom okamihu by ma popravde neprekvapil ani príchod Mrázika na saniach.

"Podstatné bolo zveriť svoje priania niekomu u koho budú v bezpečí."

Ako deti sme samozrejme robili hluk a tak mamina veľmi rýchlo prišla na to, že sme sa už zobudili. Zavolala nás na raňajky, ktoré vždy boli najpríjemnejším úvodom do dňa. Pri stole sa stretla celá rodina. Spustila sa dobrá debata o tom, či Ježiško nezablúdi. Spomínam si na konkrétne Vianoce, kedy som sa maminy pýtala, či nezabudla povedať Ježiškovi moju predstavu o darčeku. Pár týždňov predtým si ma totižto posadila na kolená a pýtala sa, že čo si prajem pod stromček. Vraj jej do práce volal Ježiško. Páčil sa mi pocit, že mu záleží na tom, aby som nebola sklamaná.

Kedysi vs. Dnes

(Zdroj:http://s3.favim.com/)

Posledných pár Vianoc som nebola vo svojej koži. Nevedela som presne definovať, že čo sa zmenilo. Čo presnejšie sa vytratilo z toho celého „čarovného“ pocitu, ktorý spustil príchod Mikuláša so svojou nádielkou a tiahol sa až do Nového roka. Tešilo ma aspoň vedomie, že čo sa nevytratilo, boli typické filmy môjho detstva. Jednoducho veci, ktoré sa nemenia. Rovnako, ako aj ocinove hundranie, ktoré ide vždy ruka v ruke s nostalgiou, ktorá sa preháňa miestnosťou pri sledovaní môjho srdcového filmu Sám doma. 

Možno (naozaj) nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá

Ako roky ubiehajú, tak zisťujem, že opakovanie nie je len matkou múdrosti. Prichádzam na to, že veci, ktoré boli pre mňa možno len jednotvárne v sebe ukrývajú väčší poklad, než by sme očakávali. Takým pokladom bol aj vyššie spomenutý film v ktorom zaznela hláška, že srdce, ktoré nie je používané je rovnaké, akoby bolo zlomené. Film Sám doma som videla asi mnohokrát, ale toto som tam naozaj nikdy nezaznamenala. Možno nechtiac prepočula, pretože sa mi prioritnými stali iné pasáže a okamihy. Na pohľad jednoduché konštatovanie ma priviedlo k záveru. Áno. Naozaj nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá. Dokonca ani tie Vianoce už u nás nie sú tým, čím bývali kedysi. No nevešiam hlavu v smútku, že to skončilo. Naopak. To nastali zlaté časy, kedy máme Vianoce celoročne. Predsa o čom to je? O láske, o pokoji, o novej nádeji, o rodine.. Ale hlavne o tom, že je lepšie viac dávať, ako brať..