Ráno, ako každé iné. Nasadzujem si ružové okuliare radšej
skôr, ako vyskočím z postele. Raňajky sú dokonalé, cesta do práce
nezvyčajne skvelá. Kráčam cestou, ktorá je dnes obsypaná lupienkami z ruží.
Ľudia sa usmievajú a sú navzájom jeden voči druhému milí, pretože ide akoby o divadelnú
skúšku, ako by to zrejme malo byť stále. Nemám rada ilúzie a radšej sa budem
držať nohami na zemi. Zložím si okuliare a fungujem ďalej. Presne toto.
Toto je svet, ktorý mi je známy. Kde sú ľudia a ľudia. Nie každý je aspoň pre oči dobrý,
nie každý vo vzťahu dokáže milovať tak, ako ten druhý. Dnes by som
nechcela vedieť čítať myšlienky, pretože dnes by to dopadlo zle. Veľmi zle.
Za posledné roky života a za mnohé prijaté kytičky som zistila jeden fakt.
Čím väčšia kytica, tým väčší problém. Nová doba. Dnes sa môže všetko. Môže sa
klamať a podvádzať, pretože potom príde deň, akým je ten dnešný a polovičky
budú namäkko. Konečne. Len on a ona. Aspoň na dnes večer. Tak som si
naliala čistého vína a konečne mi aj matika v tomto smere vychádza.
Dnes to bude o nich dvoch a zajtra nech to čert berie, no nech si
polovička nezvyká. Zajtra to bude o nej a o tom druhom. O ňom
a tej babe z klubu. O tých náhodných okoloidúcich, ktorí jednoducho dali na pudy.
Moji rodičia sú mi príkladom. Sú pre mňa radosťou a potešením. Keď si spomeniem na to, koľko hádok absolvovali, koľko tanierov preletelo kuchyňou, koľko ponúk odchodu a odsťahovania odznelo po hádke.. Prišiel večer a keďže slnko u nás doma nemôže zapadať nad naším hnevom, naši sa udobrili. Všetky črepiny, ktoré vznikli priniesli kopec šťastia a hádky len zatmelili diery.Možno ten odchod nikdy nenastal práve preto, že moji rodičia sú v manželstve. To už je vážne. Z toho sa tak ľahko neodchádza. To už nie je o zmene statusu na facebooku a o rozdelení životných ciest. To už je o rozdelení jednej duše, ktorá sídli v dvoch telách. O domácnosti, ktorá je jedinečná tým, že prekonáva prekážky. Stará škola. Obdivujem ich a navždy budem. Pretože boj dvoch ľudí, dvoch partnerov tu bude vždy. Podstatné je porozumieť, že je to boj partnerov proti svetu. Nie proti sebe..
Moji rodičia sú mi príkladom. Sú pre mňa radosťou a potešením. Keď si spomeniem na to, koľko hádok absolvovali, koľko tanierov preletelo kuchyňou, koľko ponúk odchodu a odsťahovania odznelo po hádke.. Prišiel večer a keďže slnko u nás doma nemôže zapadať nad naším hnevom, naši sa udobrili. Všetky črepiny, ktoré vznikli priniesli kopec šťastia a hádky len zatmelili diery.Možno ten odchod nikdy nenastal práve preto, že moji rodičia sú v manželstve. To už je vážne. Z toho sa tak ľahko neodchádza. To už nie je o zmene statusu na facebooku a o rozdelení životných ciest. To už je o rozdelení jednej duše, ktorá sídli v dvoch telách. O domácnosti, ktorá je jedinečná tým, že prekonáva prekážky. Stará škola. Obdivujem ich a navždy budem. Pretože boj dvoch ľudí, dvoch partnerov tu bude vždy. Podstatné je porozumieť, že je to boj partnerov proti svetu. Nie proti sebe..
