Stroskotanejšia, ako Robinson

Nie som fiktívna osoba a nie som ani ženou, ktorá by písala preto, že mi za to zaplatia. Ak píšem, píšem od srdca pre teba, teba a aj teba. Každý jeden článok, každé jedno slovo je akoby jedným dlhým osobným listom odo mňa pre teba. Verím, že vydržíš na tejto mojej ceste odvahy vybudovať niečo, čo možno jedného dňa vytvorí motýlí efekt.

(Zdroj:https://pixabay.com/)

Milujem kávičkovanie. Káva s dobrou kamoškou je predsa pre skoro každú ženu terapia na nezaplatenie. Ďalšia káva za nami, ďalšie témy rozobrané. Vzťahy – všade okolo nás. Som predsa sestrou, dcérou, som kamoškou, ale stále akosi nie som partnerkou. Nemyslím si, že je to zlé. Nevnímam to ako vadu, aj keď sú dni, kedy si paplón objímem o niečo viac. Sú okamihy, kedy sa pozriem najškaredším pohľadom na nejaký pár, ktorý vypadá tak šťastne. Prichádza hlboký nádych, výdych a uvedomenie, že sú isté dôvody, prečo som stále sama. 

Ľudia tvrdia, že je to voľba. Nie vždy je to tak. Dlho som bola nastavená, že samota je niečo, čo by podľa mňa ženu nikdy nemalo postretnúť. Nie dnes, nie zajtra, nie o rok.
Samota, ktorá sa rýchlo začne cítiť, ako doma. Sú ľudia, ktorí sa rozhodli sprevádzať tvoj život a ty ich nazývaš priateľmi. Sú tu, keď ich potrebuješ. Občas samozrejme zmiznú z dohľadu, aby si si opäť pripomenula, akú majú hodnotu, ale potom sa vrátia naspať. Jeden z takých ľudí mi povedal úžasnú myšlienku po vodopáde mojich sťažností:

"Nechaj vyplaviť bolesť, aby si mohla cítiť radosť."

Toto. Presne toto bol môj problém číslo 1. Plán, že po stroskotanom vzťahu skočím do ďalšieho vzťahu, ktorý bol už vopred odsúdený na neúspech - nevyšiel. Paradoxom je, že až po čase život odhaľuje človeku, prečo sme dostali toľko priestoru. Toľko okamihov bez „spriaznenej“ duše. Práve pre toto.
Pokiaľ cítiš, že tvoje srdce nie je úplne v poriadku, život ťa bude šetriť. A ver mi, že je to dobre. Neblbni pozeraním The Secret. Ani vyprataná skriňa na pol ti nepomôže, pokiaľ nie si usporiadaná v sebe. A hlavne nečakaj. Nie preto, aby si nebola sklamaná. Ale skôr preto, že hrdina tvojich dní sa jedného dňa dostaví. A pokiaľ budeš v čakárni zúfalých žien, tak tam ťa asi ťažko nájde..

PS: Tú kávu môžeme kedykoľvek dohodnúť. :)

Pretože dnes som tu a zajtra som tu opäť

Možno to nie je len o ľuďoch a ich povahách. Možno je to o strachu, ktorý je všade okolo nás. Ktorý nás obklopuje a nepúšťa. O strachu, ktorý si zloží veci hneď v komore nášho srdca a nepýta sa, či môže ostať. Najhorší nezvaný hosť, ktorý príde bez toho, aby sme boli pripravení. Aby sme vedeli, čo so sebou prinesie. Je to horšie, ako typ ľudí, ktorí si myslia, že môžu niekomu riadiť život. Veď aj môžu, pokiaľ sa tomu človek poddá..

Deti sú úprimné stvorenia. Niekedy až príliš. Čo ma na nich baví je, že sa boja jedine stvorenia pod posteľou, ktoré im odhryzne z končatiny, ak bude trčať z postele. Aj ja som bola taká. Kedysi.

Strach je silný. Je to len myšlienka – hovoria mnohí. A predsa sa ním mnohí nechávajú unášať. Unášať tam, kde žiadny príbeh nekončí dobre.

Nedávno som pozerala môj srdcový seriál. Odznelo tam niečo v zmysle, že:

„Máš strach podrobiť sa zmene. A jediným dôvodom je, že máš strach, že sa nič nezmení.“

Netkvie v tom náhodou celý princíp? Obzerajúc sa okolo seba hľadiac na strach v očiach každého tretieho človeka mám milión chutí prísť a dotknúť sa. Dotknúť sa ich srdca a dať im malú nádej v to, že bude lepšie. Ale nie keď sa z toho vyspia, ani zajtra. Ale v momente, keď sa rozhodnú vymeniť strach za nádej.

Nie vždy to ide. Nemať strach. Ale čo určite pôjde je naučiť sa žiť s vedomím, že ho vieme ovládať.

Istoty, ako ich nepoznáme

Nikto nemá rád rozlúčky. Ani ja nie. Nie v okamihoch, keď si myslíme, že táto osoba nás bude sprevádzať po celý život. Myslím, že sa nemýlim, ak hádam, že každý človek si prešiel niečím podobným. Že každý človek niekedy pocítil, aké to je stratiť niekoho bez toho, aby sme mu dali posledný bozk na rozlúčku. Nie je to o jedincoch. Nie je to o výnimočných stavoch, ktoré sa dejú zriedka. Je to o dennodennom trápení ľudí, ktorí sa rozhodli, že mlčať je zlato.

Dnes je tu a zajtra tu byť nemusí. Tvoja opora, tvoja radosť počas zlých dní, tvoje všetko. Nikde nie je písané, že osud buduje cesty dvoch ľudí súbežne - aby sa náhodou nerozdelili. Paradoxom je, že svojimi slovami nepoukazujem na žiadne novinky, ale len zhŕňam to, čo sme vedeli odjakživa. Fakty, ktoré si každý uvedomuje, ale radšej voči tomu odmietame zaujať postoj, ktorý by prejavil, že občas je život naozaj nefér.

Trpezlivosť vraj prináša ruže. Tak ma to vždy učili. Občas bohužiaľ akoby kvetinár zapadol na Orave v kope snehu a nechodí a nechodí. Ako ranné smoothie sa premiešavajú myšlienky v mojej hlave. Hľadám aspoň jeden reálny dôvod, kto dal právo ľuďom vstúpiť bez pozvania do života a zrazu sa zobrať a odísť. Len tak.

Možno ten film, ktorý sa má odohrať tesne pred smrťou sa už vlastne deje. Toto celé. Náš život. Možno si práve ten náhodný okoloidúci človek len omylom zakúpil lístok na predstavenie, ktoré možno nebolo pre neho to práve orechové. Ale kto vedel. Niekedy nemáme ani tušenia a tiež si vyberieme film v piatok večer len tak, pre oči. A zrazu keď v polke zistíme, že to nemá kvalitu, ktorú očakávame – nie je dobre. V tom momente sa premiéra končí a my sa ocitáme v pozícii človeka, ktorý už radšej vsádza na istotu. Aspoň si myslíme, že to je tá naša istota.. 

Hrdinovia bežného dňa

Žijem. Tu a teraz. V prítomnosti, ktorá mi predkladá všetko dokonalé. A ak niečo dokonalé nie je, snaží sa tomu čo najviac priblížiť, ako to len bude možné. Ženy, ktoré pod vrstvou make-upu ukrývajú svoju pravú tvár sa pomaličky, ale isto menia na Barbie. Muži, ktorý svoje srdcia ponechali v náručí domova sa len tak potulujú svetom, nesúc si svoju horu svalov. A ja zisťujem, že takto ma to nebaví.

Kráčam si životom, obzerám sa za seba, hľadím vpravo aj vľavo, ale stále vidím len to isté. Smutným paradoxom je, že práve na dokonalosti som si zakladala aj ja sama a to bez výnimky. V hlave som si od posledného rozchodu niesla víziu muža, ktorý určite niekde existuje. Zrazu sa jedného dňa cesty spoja a prinajlepšom to jednoducho len nevyjde. Áno – prinajlepšom.

Nikoho mi netreba ku šťastiu. Spokojnosť sa zakladá na mojom osobnom pocite. Podobnými frázami som plnila svoju hlavu aj srdce pre dobrý pocit. Až kým neprišiel deň, kedy som reálne potrebovala pomoc hrdinu. Reálneho, skutočného. Takého, ktorý neprichádza len na jeden večer.

Nie som typ človeka, ktorý kričí o pomoc v prípade, že sa niečo deje. Ani na okamih som nedala najavo, že ho potrebujem. A predsa sa objavil v tom najvhodnejšom okamihu. V okamihu, kedy naozaj išlo o všetko. Ráž spieva v jednej pesničke, že vraj keď nejde o život, tak nejde o nič. V našom prípade o život išlo. A on tu bol. Bez výhovorky, bez zbytočných slov. A presne takto si predstavujem súlad medzi dvomi ľuďmi..