Možno to nie je len o ľuďoch a ich povahách. Možno
je to o strachu, ktorý je všade okolo nás. Ktorý nás obklopuje a nepúšťa.
O strachu, ktorý si zloží veci hneď v komore nášho srdca a nepýta
sa, či môže ostať. Najhorší nezvaný hosť, ktorý príde bez toho, aby sme boli
pripravení. Aby sme vedeli, čo so sebou prinesie. Je to horšie, ako typ ľudí,
ktorí si myslia, že môžu niekomu riadiť život. Veď aj môžu, pokiaľ sa tomu
človek poddá..
Deti sú úprimné stvorenia. Niekedy až príliš. Čo ma na nich
baví je, že sa boja jedine stvorenia pod posteľou, ktoré im odhryzne z končatiny,
ak bude trčať z postele. Aj ja som bola taká. Kedysi.
Strach je silný. Je to len myšlienka – hovoria mnohí. A predsa
sa ním mnohí nechávajú unášať. Unášať tam, kde žiadny príbeh nekončí dobre.
Nedávno som pozerala môj srdcový seriál. Odznelo tam niečo v zmysle,
že:
„Máš strach podrobiť sa zmene. A jediným dôvodom je, že máš strach, že sa nič nezmení.“Netkvie v tom náhodou celý princíp? Obzerajúc sa okolo seba hľadiac na strach v očiach každého tretieho človeka mám milión chutí prísť a dotknúť sa. Dotknúť sa ich srdca a dať im malú nádej v to, že bude lepšie. Ale nie keď sa z toho vyspia, ani zajtra. Ale v momente, keď sa rozhodnú vymeniť strach za nádej.
Nie vždy to ide. Nemať strach. Ale čo určite pôjde je naučiť
sa žiť s vedomím, že ho vieme ovládať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára