Opäť to bol jeden z večerov, počas ktorých som sa
stratila z dohľadu samej seba. Ležiac v jeho náruči som sa mu
pozerala hlboko do očí. Hľadala som v nich odpovede. Aj napriek tomu, že
ich poznám, vždy som našla spôsob, ako ospravedlniť samú seba pred tým,
že čo sa vlastne deje. Opäť jeden z paradoxov života. Kedy za chvíľkový
pocit upokojenia som ochotná zapredať samú seba niekomu, kto mi je cudzí.
"To, že sa stretli naše telá ešte neznamená, že sa stretli aj naše duše.."
Každá žena prechádza istými fázami v živote. Bez
výnimky. Najhoršia je fáza, kedy si uvedomíme, že kroky, ktoré sme podnikli nie
sú správne. Prehliadame šepotajúci hlas v nás, ktorý nás varuje, že toto
nie je to, čo chceme. Toto nie je pokračovanie našej životnej cesty, akú si
predstavujeme. Nie takto. Nie s ním.
Bol to jeden z tých klasických vysokoškolských večerov.
Bolo skvele. Bavila som sa, bavili sa moji priatelia, bavili sa ľudia naokolo,
bavili sa fakt všetci. Takmer. Bola ako taký výkričník sediaci pri stole.
Neprehliadnuteľná. Napriek tomu si ju nikto nevšímal. Sme ľudia. Sme
zraniteľní. To je jeden z faktov, ktorý musíme prijať už od narodenia.
Druhým je informácia, že tak, ako vieme milovať - vieme aj nenávidieť.
Dostala odo mňa silné objatie. Silné tak veľmi, aby cítila,
že je v bezpečí. Nie som muž s veľkými ramenami. Nie som žiadny princ
na bielom koni. Ani ten, ktorý sa zväčša pri narodení dušuje, ako si svoju
dcérku bude chrániť do konca svojho života. Bola som len tou, ktorá vie. A ktorú
mrzí. Veľmi..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára